Tento príbeh je pravdepodobne vymyslený.  Ale človek nikdy nevie,

či nemôže byť rozprávka pravdou alebo pravda rozprávkou…

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden kráľ.   Ten kráľ sa volal Sardanapal.  Žil v kráľovstve Sur.

Keď bol ešte malý chlapec, vyrastal  na dvore so svojim priateľom Sardakim.  Boli nerozluční kamaráti. Od malička skúmali život a cibrili svoje schopnosti. Mali veľa dobrých učiteľov a vždy cítili, že je sa čo učiť. Tak ako život plynul, z chlapcov sa stali chlapi. Z princa kráľ, z priateľa hlavný radca. To, čo sa chlapci za mlada naučili na dvore, v dospelosti chceli zaviesť do života v celom kráľovstve. Stále túžili poznať nové veci, kládli si otázky o živote.

Jedného dňa sa ku kráľovi od jeho poslov dostala správa, že raz za čas sa na jednom mieste vo svete stretnú najmúdrejší ľudia na svete, aby sa podelili so svojím poznaním. Na takéto stretnutie môže prísť však len pripravený človek. Nie je to teda stretnutie pre každého a vesmír sa postará o to, aby tomu tak bolo. Kráľ nemohol od toho okamžiku spávať. Sám  veľmi túžil na toto stretnutie ísť. Túžil sa učiť, túžil pochopiť pravdu o živote. Vedel však, že je kráľ a má svoje povinnosti. Cesta na koniec sveta by  mohla trvať roky a naspäť tiež. Nehovoriac o tom, že sa z nej nemusí ani vrátiť.  Koho tam ale pošle?  Kto je pripravený? Kto je tak prázdny,  že dokáže prijať pravdu? Kto je taký,  komu by dokázal dôverovať?

Ako tak rozjímal o týchto otázkach, vždy skončil pri mene svojho priateľa Sardakiho.  Nebolo to ľahké zvažovanie ani pre jedného. Ale pretože túžba po poznaní  bola silnejšia ako strach z cesty, bolo rozhodnuté. Sardaki sa vydá do sveta. Tak sa začali prípravy. Najťažšie bolo nájsť aspoň približné miesto stretnutia. Ale keďže kráľ mal svojich zvedov, už za niekoľko mesiacov mu hlásili,  India, na sútoku troch riek. Detaily sa ešte dopresnili, otázka bola jasná, poznať pravdu.

Tak nastal deň odchodu. Priatelia sa s láskou a slzami v očiach rozlúčili. Sardaki vychádza v ústrety svojmu osudu a nemá ani predstavu o tom čo ho čaká…

Hovorí sa, že priprav sa na všetko a nič ťa neprekvapí. To sa však ľahšie povie,  ako sa to urobí.  To vedia všetci, ktorí kedy odchádzali do neznáma. Dobrodružstvo sa začalo, cesty naspäť niet. Úloha je jasná. Zostáva len naplniť ju…

Míňali sa dni, mesiace, roky. Už samotné putovanie Sardakiho veľa naučilo. Samotná cesta a neznámo človeka vyprázdnia od zbytočných hlúpostí. S úžasom zistil, že už dlho sa nerozčúlil. Keď aj stretol hlupákov, čo mu nadávali, vypočul si ich a išiel ďalej. Tak ako ich stretol, tak ich aj zanechal. Toto sem hľadať neprišiel, tak sa s tým ani nezaoberal. Hľadal múdrosť, nie hlúposť.  Nestretal však len hlupákov, ale aj múdrych ľudí, čo veľa o živote vedeli.  A tak jedného dňa ako putoval Indiou, nastúpil do karavány, čo putovala do Kašmíru. Bola to vôbec zaujímavá karavána. Išli tam ťavy aj vozy s koňmi a v jednom voze bola partička mládencov, čo stále spievali a niečo popíjali. Tak sa z voza ozývalo ,, Beťár som parobok, aj beťára koňa mám, ešte si ja k nemu, hej frajerku pohľadám…“  Sardaki dlho odolával, ale nakoniec po úmornej ceste mu to nedalo a prisadol si k mládencom.

,,Ako sa máš bratu? A kam ideš “ , spýtal sa jeden.  Sardaki sa predstavil, moc o sebe nepovedal, ale netrvalo to dlho a rozviazal sa mu jazyk, hneď ako popil z toho moku, čo mu ponúkali v koženom mechu. ,, Bratu ,a ty sa ako voláš, a kam putuješ?“ , spýtal sa na oplátku Sardaki . ,, No volám sa Ježiš, ale prezývajú ma Isu. „, odpovedal mládenec vedľa. ,, Idem z Ruska z ostrova bohov do Himalájí  na horu bohov. Takže máme veľa spoločné. Ale ja som už na tom stretnutí, kam sa zberáš ty, bol.“ Sardaki sa hneď prebral z opilosti a hneď zasypal Ježiša otázkami. Ten ho musel upokojovať a núkal mu vína, aby sa napil. To víno bolo fakt bohovské a šumelo na jazyku… Tak cesta pri víne, speve a reči rýchlo ubehla a prišlo sa lúčiť.

,,Bratu, rád som ťa stretol, pokračoval Ježiš, keď prídeš tam kam máš, a teraz už vieš presne, kam máš ísť, lebo cesta ti to povedala, tak keď tam prídeš nezabudni na dve veci.

Prvá: Pozdrav odo mňa krásnu Radu, to je žena, ktorá ma naučila milovať. Určite naučí aj teba.

A druhá: Daj si pozor na Chárona. To je všetko, teraz choď a nedaj sa.“

Sardaki objal Ježiša, zamával mu a išiel.  Nedalo mu ale jedno, musel sa v karavane zastaviť u krásnej nomádky Máji, aby sa jej spýtal, čo za božské víno to stále nosila Ježišovi. Mája sa pobavene usmiala a povedala. ,, Nuž chlapče, ja im furt nosím bublinkovú minerálku, ale Ježiš z toho vždy urobí šampanské.“

To už karavana odchádzala, takže Sardakimu ostal len údiv a vypúlené oči. O tom koho vlastne stretol, sa dozvedel až oveľa neskôr.  Veľkosť toho muža spoznali aj ľudia zeme do ktorej išiel a keďže v nej kázal mier volali ho Kažemír a na jeho počesť pomenovali aj kraj po ktorom chodil ,,Kažmír“, dodnes známy ako Kašmír.

,,No, ide sa ďalej“, povzdychol si Sardaki a vykročil smerom na východ.

Miesto stretnutia sa neustále blížilo. Čím bol bližšie, tým bol nervóznejší. Stále si pripomínal, aký bol jeho cieľ na začiatku. Zistiť, čo je pravda. Nechcel sklamať ani kráľa, ani seba. Načo inak sa narodil,keď nie preto, aby poznal v čom je podstata života? V duchu si povzdychol Sardaki a išiel ďalej.

Tak nastal deň príchodu. Miesto bolo pekné. Ovocná záhrada, všade rástli ovocné stromy, opodiaľ žblnkal malý potok, ľudí ani veľa, ani málo, skôr taká komorná atmosféra. Stoly boli obložené ovocím, zeleninou a rôznymi nápojmi. Pri nich boli ľudia, debatovali,  alebo len tak sedeli, občas niečo pojedli. Sardakiho pohľad zastal na skupinke ľudí,ktorí hovorili grécky. To ho hneď zaujalo. Veď v Grécku žil a dokonca Gréci dali meno jeho kráľovi. Podišiel bližšie a počúval. Ľudia neustále kládli otázky jednému mužovi a on odpovedal.  Sokrates ! Ano ,je to on. V duchu zvolal Sardaki. Konečne môžem aj ja položiť svoju otázku. Čo je pravda? Ani si neuvedomil, že keď  Sokrates odpovedal ľuďom , vždy im položil ďalšiu otázku. Sardaki teda pristúpil k Sokratovi a pýta sa: ,, Sokrates, čo je to pravda?“ Sokrates pozerá na Sardakiho a hovorí: ,,Bratu, a čo pravda nieje?“ Sardakimu zastavila myseľ. Ako? Čo? Tak toto nečakal. Hľadal v mysli odpoveď ale nič nenašiel. Nevedel či to bolo tou otázkou, alebo prítomnosťou toho muža, ale jedno vedel isto, že Sokratovi dnes už ďalšiu otázku nepoloží.

Po chvíľke keď sa spamätal, zhlboka sa nadýchal a občerstvil, všimol si v gréckej skupine chlapíka s papierom, ceruzkou a pravítkom v ruke. ,,Pytagoras!  Vždy som chcel stretnúť tohto génia ducha matematiky a geometrie. Ten mi dá určite odpoveď na moju otázku.“  Sardaki počká, kým na neho príde rad, pristúpi bližšie a pýta sa: ,,Pytagor, čo je to pravda?“ Pytagor chvíľu mlčí a potom zdvihne jednu ruku. ,,Bratu, čo vidíš?“ Spýta sa.  ,,Vidím ruku, vidím tvoju dlaň a na nej päť prstov.“ odpovedá Sardaki.,, Áno“ pokračuje Pytagoras. ,, Týmito prstami sa dá vyjadriť pravda. A to si ešte jeden prst môžeš strčiť do zadku. Prípadne ti ho môže odseknúť tu kolega Bodhidharma.“  Pytagor pokrčil očami a ukázal na vedľa sediaceho Bodhidharmu.  Sardaki sprvu nevedel, čo má na to povedať, ale keď sa pozrel na Bodhidharmu, ostal v nemom úžase.

Chlap vedľa neho sedel v lotosovom sede, na hlave mal jednu topánku a pred sebou drevený klát s nabrúsenou šabľou. Sardaki bol ale vytrénovaný a húževnatý človek. Povedal si. Prešiel som pol sveta a svoju otázku položím, nech to stojí, čo to stojí. Vypočujem si odpoveď a potom sa rozhodnem čo ďalej. Otázku ale určite položím a o odpovedi môžem rozjímať potom. Tak sa aj stalo. Sardaki položil otázku a Bodhidharma odpovedá: ,, Tomu, čo tu bol posledne s takouto otázkou som odsekol ruku, čo mám odseknúť tebe?“ Čo? A toto je čo? Mudrc? A chce ma zabiť, zmrzačiť. Veď to je blázon. A na hlave má topánku… Môže byť toto normálny človek? A už vôbec nie mudrc. Kašlem na neho , idem rýchlo od neho preč.

Sardaki rýchlym krokom odchádza od Bodhidharmu a vidí iného holohlavého človeka ako sedí so skríženými nohami a odpovedá ľuďom na otázky. Budha. Láskyplný mudrc východu. Toto bude určite normálny človek. Určite mi dá odpoveď a nebude ma chcieť zabiť. Počká teda, kým príde na neho rad, pozdraví Budhu, úprimne povie kto je, odkiaľ prišiel a čo hľadá. Budha bez pohnutia odpovedá: ,,Bratu, prešiel si nepochybne dlhú cestu a určite ešte dlhú cestu pôjdeš. S tým ja nič nenarobím. Ale môžem ti poradiť ako na to, na svojej ceste môžeš prísť sám. Jednu vec si zapamätaj. Perly v mútnej vode nenájdeš. Keď sa voda vyčistí, perly sa ukážu sami…“ Budha dohovoril. Dal jasne najavo, že Sardakimu povedal všetko, čo mu mal povedať. To rozhodne Sardakiho viac zarmútilo ako potešilo. Nemohol na tom nič zmeniť, tak to prijala šiel ďalej.

Na čistinke pri potoku uvidel pár ľudí, ako načúvajú tichu mnícha čo nič nehovoril. Občas zdvihol prst a znova stíchol. Bol to Sózan. Atmosféra bola pokojná, aj keď trochu zvláštna, a tak sa k nim Sardaki pridal. Po dosť dlhej chvíľke mlčania chcel položiť svoju otázku, nadýchol sa, a v tom Sózan zdvihol prst, na znak toho aby bol Sardaki ticho. Nasledovalo znova dlhé ticho. Bolo to zvláštne, ale Sardaki cítil, že mních vie čo  sa ho chce Sardaki spýtať a prečo sem prišiel.  Potom mních znova zdvihol prst a hovorí. ,,Chlapče, dám ti hádanku. Keď na ňu prídeš, odhalíš odpoveď na svoju otázku.“ Mních zavrel oči a po chvíli hovorí: ,,Keď to nemáš, tak na to myslíš, keď na to myslíš, nemôžeš to mať. Čo je to?“ Mních zdvihol prst a skončil. Sardakiho myseľ bola ako v mlynčeku. Pretože odpoveď nenachádzal, a mlčky sedieť už nevydržal, išiel ďalej.

Opodiaľ očami zazrel dosť veľkú a rušnú skupinu ľudí. Boli to väčšinou ženy. Boli to veľmi krásne ženy, sporo odeté a tancovali do rytmu bubnov a flauty. Vyžarovala z nich neskutočná ladnosť a krása. Tu zazrel krásnu Máju, bohyňu predstáv, tú devu čo Ježišovi nosila vodu.  Spoznal tam Lílu, bohyňu hier,  Zoru, bohyňu svetla a umenia,  Ladu, bohyňu rovnováhy a súladu a hlavne Radu bohyňu radosti, múdrosti a lásky. Všetky ženy boli nádherné, ale Rada mala v sebe niečo, čo ho najviac priťahovalo. Nevedel čo, ani prečo, ale ten pocit sa nedal potlačiť. S radosťou a očakávaním sa preto blížil k tancujúcemu kŕdľu ľudí. Všimol si, že hudbu vytvára jeden človek, okolo ktorého všetky ženy tancujú. Bol to Krišna. Ten Krišna, o ktorom sa hovorilo, že má sto, alebo tisíc manželiek.  Sardaki si začal dávať dohromady myšlienky v hlave. Lovil v pamäti všetko, čo o Krišnovi vedel. Zistil, že toto je práve ten mudrc, ktorému musí položiť svoju otázku. Keď si to uvedomil, zabudol aj na tanec, aj na lásku, aj na radosť, ktorú na začiatku zacítil. Jeho pozornosť ostala upriamená len na to, čo prúdilo v jeho mysli. Akokoľvek sa však snažil upútať pozornosť Krišnu, nijako sa mu to nedarilo. Krišna tancoval, hral, spieval a Sardakiho si vôbec nevšímal. Sardaki si po chvíli začal myslieť, že je neviditeľný. A keď to viac krát vyskúšal a nič sa nestalo, jeho očakávanie sa zmenilo na sklamanie. Na začiatku to vyzeralo tak nádejne, radostne ale výsledkom bola zase len strata energie, znechutenie a smútok.

Sardakiho už začali zaplavovať myšlienky, že jeho cesta zlyhala, ľudia čo stretol sú pravdepodobne blázni a keby sa narodili v jeho svete na západe, asi by všetci skončili na   psychiatrii, alebo v nejakom ústave pre choromyseľných. Takéto a podobné myšlienky mu vírili hlavou. Zrazu periférnym pohľadom zbadal pri lese staršieho pána, ako s palicou lúska na pníku lieskovce. Jeho vyžarovanie bolo neskutočne pokojné. Rozvážnosť, múdrosť, jednoduchosť, ľudskosť sálali z jeho duše. V Sardakiho mysli skrsla posledná nádej. Tento človek, alebo nikto. Tak vykročil a približoval sa k nemu. Čím bol bližšie, tým sa jeho telo začínalo viac a viac triasť. Nevedel čo to bolo. Niečo ako tréma, alebo strach? A strach z čoho? Toho človeka v živote nestretol a vyzeral úplne neškodne. Tak čo je to, čoho sa bojí? Jeho myseľ sa išla rozletieť na kusy, a keď sa k Lao-c´emu  Sardaki priblížil na krok, triaslo sa už jeho celé telo. V tomto stave si Sardaki sadol pred Lao-c´a a chcel položiť posledný krát svoju otázku. Nestihol sa však ani poriadne nadýchnuť, keď Lao-c´ zdvihol palicu a hrubým koncom šľahol Sardakimu do čela takú ranu, že Sardaki spravil kotrmelec do zadu a stratil vedomie. Ostala len tma a ticho.

Ako čas plynul, Sardakimu sa vracalo vedomie. Tak toto je krásny sen, povedal si pre seba. Ako otváral oči, videl, ako sa k nemu skláňa krásna žena. Bola to Rada. Jej nežnosť a láska bola ohromná. ,, Priateľu“, ozvala sa Rada ,, viem prečo si sem prišiel, poznám tvoju putujúcu dušu už dlho. Všetko, čo si prežil malo zmysel. Hoc si to práve možno nemyslíš. Aj táto cesta aj tieto stretnutia. To, čo si prežil, ti pomôže neskôr pochopiť to, prečo si cez to všetko musel prejsť. Preto nezúfaj. Vydaj sa teraz na juh za svetlom, tam kde ťa to ťahá. Tam nájdeš bránu pri rieke Styx a stretneš Chárona. Ten ti dá vysvetlenie.“ ,,Chárona? “ Prebral sa zo spánku Sardaki. Vlastne si len myslel, že to bol sen. Rada ho nežne objímala svojim polonahým telom a hladila ho po vlasoch. ,,Chárona nie! Preboha len nie Chárona! Keď títo ľudia ma skoro zabili, čo so mnou urobí Cháron? A pred Cháronom ma varoval aj Ježiš, a ten už voľačo o utrpení vie.“  Rada sa dotkla Sardakiho úst, na znak toho, aby prestal. ,, Nie, nie je to tak ako si myslíš. Nechovaj sa tak ako to robia ostatní ľudia. Neodsudzuj niečo len preto, že tomu nerozumieš. Nájdi v sebe odvahu a vnímaj moju lásku. Nikdy by som ťa neposielala tam, kam nepotrebuje prísť tvoja duša.  A vlastne ťa tam neposielam ani ja. Ja som len zhmotnený predmet tvojej túžby. Celý život si hľadal pravdu a tú nájdeš jedine keď vstúpiš do brány, alebo sa k nej aspoň priblížiš. Tam sa nachádza zdroj všetkých príčin. Preto je to tvoja voľba a tvoja cesta. Ja som len smer na tvojej ceste, ktorý si hľadal…   Sardaki, nebuď ako ostatní. Väčšina z nich po niečom túži. Častokrát žijú celý život zo svojich snov. Nabíja ich to silou, lebo pokiaľ je predstava pekná, má v sebe energiu, a tá ich drží pri živote. Aj keď si to neuvedomujú, žijú vo sne.  Sú aj takí, ktorí túžiť z rôznych dôvodov prestali. Buď nemali silu svoj sen uskutočniť, vtedy len prežívajú, alebo ich naplnenie toho sna z rôznych príčin neuspokojilo a potom sú sklamaní životom. V jednom aj v druhom prípade  však títo ľudia zastali. Nepochopili podstatu a zdroj tvorenia. Takže ak nechceš celý život len snívať, ak nechceš  len prežívať, alebo nechceš byť sklamaný životom, musíš tento zdroj odhaliť. Ten sa ti otvorí jedine ak vstúpiš do brány. Tú cestu  za teba ale nikto nespraví. Ak teda skutočne chceš poznať pravdu, tak choď.“    Sardaki vnímal lásku Rady, ale jeho myseľ sa pýtala. Ale ako?  A kam za svetlom? Čo to znamená? Keď pôjdem za slnkom, ráno pôjdem na východ, na obed na juh a večer na západ. Furt pôjdem niekam inam. Kam asi pôjdem a kam prídem? A ako potom nájdem bránu a stretnem Chárona? Rada položila znova prst na jeho ústa a druhou rukou ukázala Sardakimu na jeho srdce. ,, Choď tam kde ťa to ťahá.“ To boli jej posledné slová. Objala ho a s láskou a s prianím šťastnej cesty sa s ním rozlúčila.

Nastalo opäť ticho. Sardaki zacítil samotu vo svojom srdci, ale láska Rady mu opäť dala silu. Postavil sa a vykročil. Vykročil tam, kde ho to najviac ťahalo. Vykročil domov.

Tak plynuli dni, týždne, mesiace aj roky. Krajina sa menila z veľkých hôr na menšie hory a z menších hôr na kopce. V srdci ho hrial pocit, že sa blíži domov. Na Chárona už takmer zabudol. Keď si jedného dňa v podvečer sadol ku starému dubu, zložil si veci, zakúril oheň a navaril si čaj. Sadol si na zem a oprel sa o starý strom. Jeho myseľ bola cestou unavená. Nad ničím nepremýšľal. Jeho vedomie pomaly opúšťalo unavené telo. Sardaki zaspával. V momente, keď už nebol v tele, ale zároveň v ňom bol, sa mu otvoril zrak. Sardaki sa díval jasným zrakom do diaľky. Svoje telo nevidel, vnímal len svoje vedomie. Po širokej rieke sa k nemu blížil čln. Mal asi päť metrov na dĺžku a meter a pol na šírku. Po bokoch sedeli dve krásne ženy s dlhými vlasmi, odeté v závojoch a poháňali čln veslami. Vpredu stála mohutná postava chlapa, odetého do vlneného plášťa a na hlave mal veľkú kapucňu. Cháron. Sardaki počul svoj hlas. Bol si tým taký istý, že pochybnosti neboli na mieste. Keď sa čln priblížil, spomalil a Sardaki zachytil uprený zrak Chárona. Díval sa mu priamo do očí.

,,Sardaki počúvaj“, prehovoril Cháron. ,,Neprišiel som kvôli tebe. Ty na tomto svete ešte chvíľu pobudneš. Prišiel som sem z donútenia. A zapamätaj si, že mňa len tak ľahko niekto k niečomu neprinúti. Poslal ma sem ten starý blázon Lao-c´, čo ti šľahol s palicou do čela. Chcel ťa prebrať k životu, ale zjavne sa mu to nepodarilo. Ale pretože Lao C je slobodný človek, jeho prosba je pre mňa príkazom. Preto som tu a dám ti poučenie.“

,,Sokrates a vôbec všetci tí ľudia, ktorých si stretol, sú slobodní ľudia. Každý z nich sa ti svojim spôsobom pokúsil dať odpoveď na to čo si sa pýtal. Pretože si ešte nebol pripravený, tak si nič nepochopil. Teraz je tvoja myseľ prázdna, preto si vstúpil do brány a nájdeš pochopenie. Slobodný človek prekročil protiklady tohto sveta. Preto dokáže v pravde vidieť nepravdu a v nepravde pravdu. V tom, čo iní vnímajú ako zlo, dokáže uvidieť dobro, v kráse špatnosť a tak ďalej. Ak sa takéhoto človeka spýtaš na pravdu, čo ti asi tak môže odpovedať? A keď sa to spýtaš Sokrata odpovie ti otázkou.

Pytagoras je matematik. pravdu vie vyjadriť číslami. Tento svet je jeden, prejavujú sa v ňom dva protiklady, dobro aj zlo. zima aj teplo… Sú tu tri úrovne hmoty: myšlienky, city a emócie, a hrubá hmota. Všetko sa to tvorí zo štyroch živlov, oheň, voda, vietor, zem. A ten kto tvorí si ty. Preto, ak chceš byť skutočne slobodný, musíš poznať seba. A keď poznáš seba, otvorí sa ti svet, kde ten kto tvorí a to čo je tvorené je jedno. To je to, prečo Pytagorovi na vyjadrenie pravdy stačia len štyri prsty.

Bodhidharma, ach starý dobrý Bodhidharma.  Povzdychol si Cháron a pokračoval. Toho chlapa mám zo všetkých najradšej. Tento človek by neublížil ani muche, aj keď z neho majú ľudia väčší strach ako zo mňa. Ale keď poznáš spôsob jeho prejavu, zamiluješ si ho. Ak mu položíš otázku, neodpovie ti myšlienkou, ale zážitkom. Bodhidharma chcel zistiť, či si pripravený nahliadnuť do pravdy, do života a preto ťa vystavil tomu , čo ťa od života oddeľuje. Vystavil ťa strachu. To akú silu má strach ešte pochopíš, keď sa skončí tento náš rozhovor… Cháron zakončil vetu troma bodkami a Sardaki vedel, že to nebolo len tak.

Poďme ale ďalej.  Keď ti Budha hovorí o mútnej vode, myslí tým tvoju myseľ. Perly sú to, čo hľadá každý človek na tejto planéte. Vrátane teba. A je jedno, či si to uvedomuje, alebo nie. Nenájdeš to ale, pokiaľ tvoja myseľ bude blúdiť. Nenájdeš to, pokiaľ budeš hľadať, pokiaľ budeš chcieť, pokiaľ budeš túžiť. Keď vojdeš do rieky mysli, zamútiš vodu. Bahno sa zdvihne a nič neuvidíš. Keď vystúpiš z rieky, voda sa sama prečistí a pravda o živote sa ti ukáže.  Budeš cítiť hlad, ale nebude ten kto hľadá. Budeš cítiť túžbu, ale nebude ten kto túži. Túžba bez túženia, hľadanie bez hľadania.  Nesmieš pri tom súdiť, ale zároveň musíš rozlišovať. Musíš pozorovať, ale nič sa ťa nesmie dotknúť. Nesmieš sa do ničoho nútiť, všetko musí odpadnúť samo. Nedá sa to zobchodovať,  je to dar.  Musíš len čakať, aj keby to mala byť večnosť. Pri týchto slovách už Sardaki skoro nedýchal. Cháron na chvíľu stíchol, aby slová odozneli a pokračoval.

Sardaki, veľa som ti o pravde povedal,  ešte viac som ti nepovedal. Každá pravda má v sebe aj tajomstvo a ja zenového mnícha komentovať nebudem, to ma môžeš rovno zobrať na psychiatriu, ale zapamätaj si jednu vec. Ak rozlúštiš hádanku, ktorú ti položil Sózan, nebude nič, čo by si nevedel poznať.

Krišna je veľký človek. Je to hudobník, umelec a básnik. Podobne ako muži týchto dievčat. Cháron sa pozrel dozadu a ukázal na ženy čo poháňali jeho čln. Krišna je človek oslavy. Krišna o živote nerozpráva. Krišna život žije. Preto ti nič nehovoril, ale život sa ti snažil ukázať. Pozýval ťa do života. A život pre Krišnu je tanec, hudba, spev, milovanie… Načo to odkladať, keď ho môžeš vychutnať teraz? A je tu toľko krásnych žien… O Krišnovi hovoria, že má tisíc manželiek. Ale podľa mňa to nie je pravda. Krišnove manželky sú všetky ženy na svete. A je jedno či mu otvoria srdce, alebo nie. Je jedno, či ho ľúbia alebo nie. Krišna miluje ženu aj keď ho odmietne. Na svoju lásku nepotrebuje ani súhlas, ani zápis na matrike. Je slobodný.                Sardaki!  Cháron sa uprene pozrel Sardakimu do očí a hovorí ďalej. Ľudia tohto sveta všetko odkladajú. Nebuď ako tí hlupáci, čo ich musím stále prepravovať na druhý breh a za celý život ani nespoznali, čo to ten život je. Vlastne ani nežili. A práve preto museli zomrieť. Sardaki, ak chceš skutočne žiť, prijmi to, čo ti život prináša, aj to dobré aj zlé ale nebuď ako jelito. Tak ako ti hovoril Budha. Zachovaj si schopnosť rozlišovať a pozoruj. Rob to, z čoho máš radosť, choď tam kde ťa to ťahá. Odovzdaj sa životu a život sa odovzdá tebe. Pri týchto slovách si Sardaki znova spomenul na milovanú Radu. S týmito slovami sa s ním lúčila ,,Choď tam, kde ťa to ťahá“. Jeho srdce ho ťahalo k nej, ale myseľ bola zaťažená iným. ,, Bože, aký hlupák som bol“, vzdychol si Sardaki a v duchu si povedal, že už nikdy v živote takú chybu neurobí.

Posledný človek, čo si stretol, Cháron prerušil Sardakiho úvahy, bol Lao-c´ . Ako som ti už povedal tohto chlapa nemám moc rád. A predpokladám, že ani ty, po tom, čo ti šľahol do čela s tou lieskovou palicou. V každom prípade je to mudrc. Ja ho počúvať musím, a ty by si mal. A keďže si zjavne nechápal slovám, číslam, ani zážitkom, Lao-c´ tu zvolil poslednú možnosť na precitnutie. Ranu do čela. Lao-c´  ťa chcel prebrať, ale zjavne sa mu to nepodarilo.

Preto poveril mňa touto úlohou. Vždy to tak chodí.  Keď už človek stratí úplný kontakt so životom, prichádza choroba a smrť.  Pred smrťou ale chodím ja, prevozník, ako posledná šanca a aj to len vtedy, keď ma tým poverí nejaký slobodný človek. Ale to som ti už hovoril. A občas idem aj na opačnú stranu. Ale nie až tak často. Zomrieť nie je taký problém. Ťažšie je vrátiť sa späť. Trvá to roky a väčšinou aj životy. Eurydika by ti o tom vedela rozprávať. Cháron ukázal na jednu z dievčin, čo sedeli vzadu v člne.  A niekedy sa človek ocitne medzi brehmi, aby som ho preveril, ako pokročil vo svojej ceste. Obzrel sa na druhú stranu a pohľadom ukázal na druhú devu menom Ajsja.   Áno, vždy to tak je, mne vládne len slobodný človek a v mojej moci sú všetky choroby, baktérie aj vírusy. Všetci paraziti sú mojimi otrokmi. Cháron sa na dlhšie odmlčal a nakoniec dodal.  Do brány vstúpi a vedome sa z nej vráti iba ten, kto má silné telo, uvoľnenú myseľ a prekonal strach.  Potom sa stane slobodným človekom.

,,Sardaki, viackrát si spomenul, že ľudia ktorých si stretol sú blázni. Zjavne  nepoznáš rozdiel medzi bláznom a mudrcom. Tak počúvaj.“  Cháron si nahlas vzdychol a hovorí. ,, Obidvaja sú mimo mysle, to majú spoločné, alebo skôr podobné. Jeden ale do tohoto stavu vstúpil zo svojej sily, a ten druhý zo svojej slabosti. To ich rozlišuje. Sila je ale moc a slabosť je nemoc. Preto jeden lieči a druhý je liečený. Preto skôr kým toto nerozlíšiš, nemal by si nikoho posielať do žiadneho ústavu, skôr by si sa mal liečiť ty. Lebo neschopnosť rozlišovať je tiež nemoc a človek bez sily môže akurát niečomu veriť, alebo neveriť. Jedno jak druhé. Sardaki, zapamätaj si, viera bez pochopenia je ako láska bez pochopenia, slepá.“

,,Sardaki“ pokračoval Cháron, ,, skoro som zabudol na to,čo ti hovorila Rada. A to ma vôbec neteší. Lao-c´ mi stále naváľa úlohy a ja potom zabúdam na moje frajerky. No nevadí hneď to napravím.  Túto ženu mám zo všetkých najradšej. Ona mi nemusí nič prikazovať. Jej splním každú túžbu ešte pred tým ako ju vysloví. Je múdra a hlavne krásna a ja krásne ženy milujem. Predstav si, že by som sa musel stále pozerať na takých doterných dedkov ako je Lao-c´ . “ Cháron sa obzrel a hlavu otočil na dve devy, čo veslovali jeho čln a dodal. Krásne ženy vždy dostanú možnosť urobiť svoje vlastné chyby. Aj keď ich zláka palác v Grécku, alebo kaštieľ v Brodzanoch.“ Sardaki si všimol, že tieto slová nepatrili jemu, ale načúval ďalej.

,,Takže počúvaj Sardaki“ pokračoval Cháron po malej vsuvke.  ,, Teraz ti prezradím ako funguje tvorenie.“ Zhlboka sa nadýchol a začal hovoriť. ,,Na začiatku je vždy túžba. Tá ti pomôže utvoriť si jasný obraz toho čo chceš. Ak je obraz jasný, prestaň túžiť a začni tento obraz prežívať tak, akoby si ho už mal splnený. Myseľ  stratí predmet činnosti a automaticky sa vypne. Konanie sa zmení na nekonanie, to spôsobí uvoľnenie.  Ticho, ktoré nastane je sila vesmíru, ktorá sa začne podriaďovať tvojej vôli.  Sleduj to, pozoruj to, nezasahuj do toho.  Tento tvoj vnútorný zážitok ti pritiahne predmet túžby do tvojho života.  Ak to budeš robiť dobre, uvoľní sa ti najprv brucho a následne celé telo.  Budeš to cítiť.  Tento pokoj, toto tvoje uvoľnenie, bude ako priehrada, ktorú vykopeš v doline uprostred vysokých hôr. A keď začne pršať, priehrada sa naplní. Čo sa nezmestí dnu, vytečie von a vyleje sa do oceánu života. Tam sa voda odparí a znova príde v podobe dažďa nad tvoje hory. Takže Sardaki, kopaj priehradu pokoja a tvoj život sa naplní.   Konaj len tak, aby to bolo s tebou v súlade, nenechaj sa do ničoho nútiť. Ak splníš tieto tri podmienky, vesmír sa začne zhusťovať a predmet tvojej túžby sa naplní. Čas do kedy sa naplní, je priamo úmerný jasnosti obrazu, hĺbke tvojich citov a načúvaniu svojho tela. Keď nevieš čo máš robiť, nerob nič,  alebo rob čokoľvek. Život ti napovie. Odpoveď nájdeš v pocitoch svojho tela. Preto ho udržuj čisté. Si to čo žiješ a žiješ len to, čo si prijal alebo vytvoril. Jedno aj druhé môžeš ovplyvniť.  Toto je proces tvorenia, liečenia, alebo riadenia. A keď sa naučíš riadiť sám seba, dokážeš pohnúť aj hviezdou. Ak budeš dostatočne dlho pokračovať, zistíš, že je ešte niečo, čo ťa presahuje. Tvoje túžby sa začnú podriaďovať tomuto zdroju. Tvoja vôľa sa stane vôľou celku…

Sardaki, teraz ma dobre počúvaj. Teraz ti prezradím jednu vec, ktorú keď nepochopíš, z tvojho života sa môže stať peklo. Ak toto nepochopia ľudia, táto planéta sa na ďalších dve tisíc rokov stane peklom. Tvorivosť sa môže premeniť vo svoj opak, na ničivosť. Aby sa to nestalo, musíš pochopiť, čo je to vôľa. Vôľa je život a život si ty. Vôľou napĺňaš predmet svojej túžby. Sú dva druhy vôle. Prvá je tá osobná, individuálna. Ňou napĺňaš svoje túžby vždy v prospech, alebo neprospech seba, ale vždy na úkor celku. Uspokojovanie týchto túžob ťa ale nikdy nenaplní. Je to ako chvíľkové vzplanutie a nasleduje znova prázdno. Cez toto ale musíš prejsť. Túto vôľu musíš vybudovať, inak sa neposunieš ďalej. Jej rozvinutím si  uvedomíš, že  má svoje hranice. Nielen, že ťa napĺňanie takýchto túžob nikdy neuspokojí, ale ťa to aj  vyčerpá. Postupne zistíš, že ti ubúda síl a už nemáš energiu bojovať so životom.  Zistíš alle, že  je tu  niečo, niečo  ako celok, alebo vyššia moc, a to bez ohľadu na tvoju vôľu.  Niečo, čo za teba dýcha, čo poháňa tep tvojho srdca, niečo čo riadi rast a starnutie tvojho tela, chod udalostí,  východ slnka, pohyb vesmíru a mnohé iné. Podstatné je, že prídeš na to,že tu je  niečo,  čo ťa presahuje, niečo, čo je mimo teba, niečo, čo nemôžeš ovplyvniť. Z tohto tvojho pochopenia sa zrodí viera v túto múdrosť.  Zacítiš túžbu  sa jej  odovzdať.  Toto je druhý typ vôle. Vôľa vesmíru, vôľa samotného zdroja, hovorí sa jej aj božia vôľa. Ak si sa veľa krát sklamal napĺňaním osobných túžob, ale bol si pri tom úprimný, nikoho si nenapodoboval, nepretvaroval si sa, ak si bol sám sebou a v živote si išiel tam kde ťa to ťahalo, prebudil si v sebe súcit a svedomie, a to si dal do rovnováhy s pochopením, tak potom začneš cítiť  v sebe aj túto božskú vôľu. Rozhodnutia, ktoré urobíš z tejto vôle budú vždy v tvoj prospech a zároveň aj v prospech celku. Tvoj život sa naplní. Začne plynúť sám. Veci v tvojom živote sa jednoducho budú diať bez námahy, akoby sami od seba. Vôľa sa stane uvoľnením. Tvoja osobná vôľa sa zjednotí s vôľou celku. Stratí sa ten, kto bol na začiatku a narodí sa skutočný človek, človek ľudskosti. Vtedy Sardaki naplníš to prečo si sa tu narodil.“

Posledná vec, ktorú musíš pochopiť je vnútorná bolesť.  Sardaki, nech budeš na svojej ceste robiť čokoľvek, vždy sa stretneš s vnútornou bolesťou.  Vnútorná bolesť je sila, ktorá ťa núti obrátiť pozornosť do vlastného vnútra. Neexistuje nič z vonkajšieho sveta, čo túto silu uhasí. Nenájdeš jedlo, ktoré ju nasýti, nenájdeš potešenie, ktoré ju uspokojí, nenájdeš látku, ktorá ju potlačí. Vždy sa znova vráti a s ešte väčšou intenzitou na teba zaútočí. Mechanizmus, cez ktorý sa toto prejavuje sa volá závislosť.  Nie je pritom podstatné, či si závislý od nejakej myšlienky, pocitu, alebo od nejakej látky.  Závislosť je prejav a zároveň klam mysle. Ty si ale ten, kto to tvorí.  Dobre počúvaj.  Ak je v tvojej duši nepokoj, vzápätí sa to prejaví napätím tela. Napätie je už forma bolesti. V tej chvíli ti myseľ ponúkne nejaký predmet z vonkajšieho sveta, ktorý túto bolesť utlmí a ty na chvíľu dosiahneš dobrý pocit.  Tento mechanizmus sa ti zapáči, lebo je veľmi jednoduchý.  Takto  vzniká závislosť. Čo sa však deje?  Dobrý pocit sa postupne vytratí a nahradí ho znova bolesť a potreba ďalšieho uvoľnenia. Toto sa stále opakuje. Bolesť sa zväčšuje a rovnako aj predmet závislosti.  Pretože energia uvoľnenia smeruje do vonka, proces uspokojenia závislosti odoberá silu človeku, a ten postupne chradne. A teraz to podstatné. Ak chceš z tohto kolobehu vystúpiť, musíš pochopiť, že spúšťačom tohto mechanizmu si ty. Presnejšie povedané tvoj výber, tvoja voľba. Uprednostnil si dobý pocit, pred vnútornou bolesťou. Rozdelil si svet na to čo chceš a na to čo nechceš. Vyčlenil si sa z celku.  A ak si si zvolil to dobré, tvoja myseľ ti automaticky vytvorila to zlé, aby si na pozadí toho zlého mohol zažívať pocit, ktorí si uprednostnil.  Takto si si sám vytvoril svet protikladov.   Veľa ľudí v tomto bode skončí. Toto je posledná prekážka. Ty sa ale nezastavuj. S bolesťou nebojuj. Vôbec si ju nevšímaj, odovzdaj sa jej, alebo to skrátka vydrž. Ak sa jej nebudeš zbavovať potešením, myseľ ju prestane časom tvoriť.   Čím bližšie budeš k prirodzenosti života, tým bude bolesť menšia, keď vstúpiš do svojho zdroja, bolesť sa zmení na blaženosť.  Vedomím buď vo svojom vnútri a pozoruj myseľ keď sa pohne.  Cieľ sa stane cestou a cesta cieľom, cesta bez cesty a cieľ bez cieľa.    Od tohoto okamžiku už nie je nič v tvojich rukách …

Sardakiho tep sa blížil k nule a dych takisto. Jeho zrak sa začínal zaťahovať. Obraz Chárona s dvoma ženami na loďke začal miznúť. Postupne sa rozplynul úplne.

Pred jeho zrakom sa začala otvárať prázdnota. Akoby do nej začal padať. Videl prudkú žiaru, zmiešanú s hustou tmou. Začal sa prepadať sám do seba. Tá priepasť bola nekonečná. Vo víre obrovského tornáda bol v strede búrky. Nevnímal svoje telo, ale cítil, akoby mu celé vrelo a ten pocit bol nesmierne uvoľňujúci, vzrušujúci. Bola to extáza, ktorá sa neustále prehlbovala. Tak, ako padal vlniacim lievikom tornáda hlbšie a hlbšie, strácalo sa všetko, čo kedy bolo jeho súčasťou. Keď sa začali strácať aj posledné zbytky toho, čo si kedy o sebe myslel, obrovsky sa zľakol. Ten strach ho vytrhol z deja v ktorom sa nachádzal. Sardaki sa strhol a so spoteným čelom sa prebral. Dych aj tep už mal rýchly. Bol v takom šoku, že v prvom momente vôbec nevedel, čo sa udialo.Pozrel sa vedľa seba, kde horel oheň a čaj v pohári bol ešte vriaci. Čože? Je to možné? Keď zaspával voda bola vriaca a keď sa preberal tiež. Ale zdalo sa mu akoby spal aj desať hodín. Čas sa nejako stratil. To všetko, čo vo sne prežil, nemohlo predsa trvať pár sekúnd, alebo minút. A ako sa mohol cítiť tak oddýchnuto, tak plný síl, za tak krátku dobu. Ako sa mohol tak dlhý dej premietnuť za tak krátku chvíľu? A čo sa mu to vlastne snívalo? Sardaki si všetko začal nanovo premietať vo svojej mysli. Tá extáza, tá blaženosť čo zažíval a potom zrazu ten bolestivý a prudký návrat do tela. Čo to spôsobilo, a prečo?  Po mnohých otázkach si Sardaki spomenul na dej, keď mu Cháron rozprával o strachu. Spomenul si na tie tri bodky, s ktorými Cháron končil rozprávanie o Bodhidharmovi. Spomenul si na jeho slová: ,, to akú silu má strach ešte pochopíš, keď sa skončí tento náš rozhovor.“ A skutočne , zažil a následne pochopil akú silu má strach, pochopil, čo sa mu udialo a prečo. Znova si spomenul na Cháronove slová. Silné a zdravé telo mal, jeho myseľ sa putovaním unavila a uvoľnila, vedomie ostalo neskalené bahnom myšlienok. Posledný tretí krok sa stal však pre Sardakiho osudným. Nemal zvládnuté svoje city, emócie. Strach ho vtiahol zase späť. A ten návrat bol ako zemetrasenie. Sardaki bol ako kvapka vody, keď dopadne do rozžeraveného oleja. To bol výbuch a návrat, ktorý spôsobil jeho strach.

Sardaki pochopil, že na tomto svete sú veci, ktoré keď človek neprežije, je ťažké, priam nemožné o nich rozprávať. Ale na to, aby ich človek prežil, musí byť schopný prijať to, čo mu život prináša. Potom je schopný to aj pochopiť. Mnoho vecí mu vírilo hlavou. Aj to čo Cháron povedal, aj to čo nie…  Nastal čas pokračovať domov.

Bolo to zvláštne, ale po tejto skúsenosti Sardaki bol vždy schopný spojiť sa so zdrojom príčin. Kedykoľvek sa potreboval na niečo spýtať, naladil sa na tento zdroj a odpoveď bola naporúdzi. Začal si na toto zvykať a mnohé sa ešte dozvedel…

Ríša Sur bola na dohľad. A tak sa aj stalo. Po dlhej dobe, Sardaki cestoval dlhých desať rokov, sa vrátil do svojho rodného kraja. Mal už zrelých tridsať päť rokov. Najskôr len tak blúdil po domovine aby zistil, čo sa za tú dobu zmenilo a premýšľal nad tým, čo povie kráľovi. Nebol si istý, či Sardanapal pochopí to, čo mu má Sardaki povedať. Čas do stretnutia sa však krátil a ako Sardaki prichádzal ku hlavnému mestu, Sardanapal už o tom vedel a blížil sa mu aj so sprievodom naproti.   A potom sa to stalo.

Dvaja priatelia sa postavili zoči voči  a so slzami v očiach sa objali. Bolo to niečo hlboké, niečo blízke. Obidvaja ale cítili, že niečo sa za tých desať rokov udialo, niečo, čo zmenilo jedného aj druhého. Mlčali, vnímali jeden druhého. V niečom boli ale veľmi oddelení. Sardaki prešiel putovaním hlbokou vnútornou premenou. Sardanapal tým, že sa venoval správe štátu tiež prešiel  skúsenosťami, ale tieto boli v porovnaní s tými Sardakiho povrchné. Sardaki to cítil a Sardanapal tiež.  Sardaki tomu rozumel a u kráľa to bol len pocit. Keď ticho pominulo a čo to si o sebe povedali, kráľ už nevydržal a spýtal sa. ,, A čo si sa teda dozvedel? Čo si sa naučil?  Poznal si, čo je to pravda? Mala tvoja cesta zmysel?“  Sardaki vedel, že kráľ skôr, či neskôr túto otázku položí. Mal z toho trochu obavu, ale vedel aj na základe toho čo prežil a pochopil, ako bude kráľovi odpovedať.

,,Bratu,“ začal Sardaki, ,, viem, že to asi hneď nepochopíš, ale daj mi čas desať rokov.“ Nastalo hrobové ticho. ,,Čo?“ vyhrkol kráľ, ,,desať rokov som ťa netrpezlivo čakal a teraz, keď mi máš dať to prečo si tam išiel, chceš odo mňa ďalších desať rokov.“ Sardaki sa díval kráľovi priamo do očí a pokračoval. ,, A nielen to. Keď som odchádzal, sľúbil si mi, že ma pri návrate odmeníš.“ Sardanapal mu skočil do reči. ,, Samozrejme, že ťa odmením, s tým nemám problém. Som najbohatší človek široko ďaleko v tejto obrovskej zemi. Nabalím ti zlata koľko unesieš a ešte omnoho viac. ale načo ti je desať rokov?“ Sardaki sa zamyslel a po chvíli hovorí. ,, Bratu, nechcem tvoje zlato“, bolo vidieť ako kráľ vyvaľuje oči. ,, Ako deti sme sa hrávali pri jednom potoku v púšti, za kopcami. Pamätáš si to, tam sme zažívali samotu a zdieľali svoje tajomstvá. Chcem od teba tento kus zeme a trocha dukátov k tomu, aby som si tam vedel zariadiť život. A keď sa mi to podarí, o desať rokov ti prezradím tajomstvo, na ktoré sa pýtaš.“ Sardanapal sa díval na Sardakiho s vypúlenými očami a v duchu si hovoril. ,, Ten chlap sa zbláznil. Prešiel pol sveta, nič nehovorí, nič nechce, ani zlato, ani drahokami, ani palác. Žiada ma o kus púšte s malým potokom, určite sa zbláznil.“ Kráľovi znova vyhrkli do očí slzy. Ale bol to jeho verný priateľ a neexistuje túžba, ktorú by mu nesplnil. A tak sa aj stalo. Sardaki dostal svoju púšť s malým potôčikom a trochou peňazí.

Tak sa priatelia rozlúčili, kráľ to prijal a dúfal, že sa po ceste časom jeho priateľ zotaví, zmení svoj názor a vráti sa do paláca. Tak sa však nestalo. Sardaki  sa hneď presunul ku svojmu pozemku. Trávy tam nebolo veľa, tak päťdesiat metrov po každej strane potoka,  po dĺžke tak päťsto metrov. Púšte mu kráľ prisľúbil koľko chce. Veď tej tam bolo neúrodnej a neobývanej neúrekom. Holý pozemok, nikde ani stromy, ale Sardaki presne vedel, čo má robiť. Život ho to na ceste naučil…  Kde je voda tam je život,  a tak prvé, čo urobil bolo, že zastavil potok, aby mal kde napojiť seba aj svoje ovce. Postavil si malý hlinený domček a prístrešok pre zvieratá. Začal sadiť stromy. Takto čas bežal. Kráľ sa občas prišiel pozrieť na vedľajší kopec. Chvíľu Sardakiho sledoval a potom sa vrátil do svojho kráľovstva. Ako čas bežal, z týždňových návštev sa stali mesačné, a potom ročné.  Sardanapal v toku času videl ako sa pozemok rozrastá. Púšť začína pokrývať tráva a všade začínajú vyrastať nové stromy. K ovciam pribudlo pár kôz a pár koní. V potoku sa kúpu husi a kačice, pri dome behajú sliepky.

Sardaki neúnavne pracoval. Kopal nové a nové jazierka. Pôdu z potoka vynášal smerom k púšti. Hrádze zdvihli hladinu potoka o jeden až dva metre a pôda sa nasýtila vodou.  Voda tak prestala rýchlo odtekať z pozemku, a  stala sa zdrojom všetkého života.

Pre Sardakiho desať rokov prebehlo ako blesk. Sardanapal pod ťažobou kraľovania za túto dobu takmer zabudol na Sardakiho. Mal však radcov, ktorí mu to pripomenuli, a tak sa v ten deň vybral pozrieť Sardakiho, vypočuť si múdrosť, ktorú sa jeho priateľ naučil na východe a teraz po desiatich rokoch mu ju má odovzdať. Tak sa aj stalo. Kráľ vyšiel na kopec nad Sardakiho pozemkom, rozhliadol sa  a nemohol uveriť vlastným očiam.

To, čo bola pred desiatimi rokmi holá zem s trochou trávy a púšť, dnes rozkvitalo ako rajská záhrada. Tá prenikala na miesta, kde pred tým bola len púšť. Samotný pozemok sa zväčšil desať krát.

Sardaki už kráľa čakal. Vedel, že určite príde. Prišiel mu naproti. Uprene sa mu díval do očí a usmieval sa. Znova ho privítal ako priateľa,  so slzami v očiach. Dlhú chvíľu nič nehovorili. Ostávali v objatí a vnímali svoju energiu. Potom Sardaki prehovoril. ,,Poď,  bratu, ukážem ti svoje kráľovstvo.“

Ako schádzali dolu z kopca, kráľ si všimol, že okolo celého pozemku rastie päť metrov široký živý plot a pod ním sú všade ovocné stromy, striedané s lúkami kde sa pásli zvieratá.  ,,Ten živý plot,“ Sardaki akoby čítal kráľovi myšlienky, ,, bráni vetru a púšti aby sa šírili ďalej. Ale to nie je jediný dôvod. Okrem toho, že je to prirodzená ochrana pred nezvanými hosťami, žije tu množstvo živočíchov, ktoré udržujú rovnováhu na celom pozemku. Ak chceš dopestovať zdravú zeleninu, ovocie, alebo hocičo iné, musíš mať aspoň desatinu neudržiavanej plochy. Pozri, tam hore. To je desaťročný les, nie je ešte veľký, ale už plní svoju úlohu. Drží vodu, utvára pôdu, je príbytkom vtákov, chrobákov…, ak treba zakúriť, je zdrojom suchého dreva…“ Pokračovali ďalej. Kráľ videl ako bujne rástli stromy a všade rástla tráva, v jazierkach sa kúpala vodná hydina, vyskakovali ryby. ,,Pozri“ Pokračoval Sardaki. ,,Potok som zahradil na každých sto metrov.“ Hovoriac kráľovi, v duchu si spomenul na Cháronov príbeh o kopaní priehrady. ,, Ak voda zostane na pozemku, premení sa na život. Pozri, tu pri dome pestujem zeleninu a obilie. Pôda je živá na povrchu, tak desať, pätnásť centimetrov. Preto ju neoriem ani nerýľujem, inak by sa zničila.  Kyprím ju s motykou alebo s podrývakom, ktorý ťahám koňom  a aj to musím robiť aspoň dvadsať metrov od potoka, aby mi dážď nezmyl pôdu do potoka. Ja najradšej zasypem zem lístím alebo trávou, potom je pôda kyprá celý rok. ,,A čo škodcovia? “ spýtal sa kráľ. Sardaki sa zamyslel a odpovedá. ,, Škodcovia sú, keď sú v mysli a v duši  človeka. Ak má človek  v sebe strach, splní sa mu to čoho sa bojí. Ak má v sebe hnev, vytvorí si nepriateľa, ktorý  s ním bude  bojovať. Môže si vybrať, buď bude žiť v strachu s nepriateľmi, alebo v pokoji a s láskou s priateľmi. Každý konflikt v duši človeka sa odrazí v jeho záhrade. To isté platí aj o tvojom kráľovstve. Tak ako je moja záhrada mojím kráľovstvom, tak je tvoje kráľovstvo tvojou záhradou.“

Takto Sardaki ukázal kráľovi celý pozemok. Nakoniec mu ukázal aj svoj malý domček a zoznámil ho so svojou krásnou nomádskou ženou Adar a jeho deťmi, ktoré sa mu medzitým narodili. Pohostil ho na verande plodmi svojej práce, mnohé mu povedal o hospodárení na pozemku. Kráľa to tak zaujalo, že takmer zabudol, že Sardaki bol na východe vlastne hľadať pravdu a nie tajomstvo ako chovať ovce a pestovať zeleninu. V duši ale  cítil, že nejako to spolu súvisí. A keď Sardaki začal rozprávať o východe, kráľ cítil, že podstata toho tajomstva nie je tam, ale tu, nie je v slovách, ale v živote samotnom… Napriek tomu mal ešte jednu otázku. ,, Bratu, veľa si mi o živote povedal, daj mi odpoveď ešte na jednu otázku, poslednú otázku.“ Kráľ sa ticho pozrie na zem a spýta sa. ,, Bratu, povedal si mi kde to všetko začína, prezraď mi kde to všetko končí?“

Sardaki sa zamyslel a spomenul si na Cháronovu lekciu o tvorení.So zavretými očami sa pozrel do svojho vnútra, zhlboka sa nadýchol a odpovedá.

,,Bratu, prezradím ti tajomstvo. Toto ale dokáže pochopiť len človek, ktorý je na to pripravený… “ na chvíľu sa odmlčí a pokračuje ,, Každá túžba sa končí prijatím bolesti. Prijatie bolesti znamená prijatie prítomnosti. Vtedy sa človek odovzdá životu a prestane bojovať.  Druhý krát sa narodí a vstúpi do kráľovstva. Toto kráľovstvo je však iné ako to tvoje.“

Sardanapal bol ticho, rozmýšľal o akom kráľovstve Sardaki rozpráva a aké je to jeho.

Kráľ dlho mlčal. Sardaki vnímal, čo sa deje v duši kráľa, ale tiež mlčal. Vedel, že kráľ na to musí prísť sám…  A potom sa to stalo.

Po dlhej chvíli, ako sa kráľ díval do svojej duše, sa mu otvorilo vedomie. Sardaki videl, ako kráľovi zo zatvorených očí po tvári stekali slzy. Sardanapal otvoril oči a s pomalou rečou a upreným zrakom na svojho priateľa začal hovoriť.

,,Bratu, ja som s bojom získal zelené územia a spravil som z nich púšte, a ty si bez boja získal púšť a urobil si z nej rajskú záhradu. Čo viac si ma mohol naučiť?“

Sardanapal sa postavil a potichu odišiel preč.

Hovorí sa, že ríša Sur dosiahla veľkého blahobytu. Púšte sa zmenili v zelené záhrady a ľudia žili v mieri. Kráľ sa staral o to, aby ľudia poznali. Založil veľkú knižnicu, ktorá vošla do dejín ako Ašurbanipalova knižnica. Každý človek mal možnosť v nej študovať, ale odhaliť tajomstvo života musel sám.

Jeden z jeho potomkov, Anybirp, chcel naplniť nesplnenú túžbu kráľa, ísť na podobnú cestu ako šiel voľakedy Sardaki. Tentokrát ale šiel  do strednej Európy, v ktorej aj zostal a na brehu veľkého jazera uprostred bažín, vytvoril zdravé kráľovstvo. Sardaki a Sardanapal sa ešte stretli v mnohých životoch, v rôznych podobách. Častokrát si svoje úlohy vymenili…  Hovorí sa, že o mnoho rokov neskôr sa jeden zo Sardakiho potomkov usídlil na úpätí južných Karpát a na počesť svojho kráľa z dávnej minulosti dal vytesať veľkú bielu mramorovú sochu.      Hovorí sa, že táto socha sa dodnes nachádza na Bojnickom zámku.

Ale to je už iný príbeh…