Slovanské osobné mená

 

1. Slovanské osobné mená
Náuka o vlastných menách ľudských sa nazýva antroponomastika či antroponymia. Konkrétne sa v tomto článku venujeme menám jednotlivcov, osobným menám (teda antroponymá v užšom zmysle, ďalej iba OM). Ich hlavnou funkciou je vyčlenenie jednotlivca, jeho jednoznačné označenie a určenie totožnosti. Sú zásadne apelatívneho pôvodu (teda pochádzajú zo všeobecných mien). V minulosti mal človek iba jedno OM, ku ktorému sa časom na našom území  pripojilo druhé, doplnkové meno, na presnejšie rozlíšenie jednotlivca. To nebolo najprv ustálené a dlho ani dedičné (s výnimkou rodových mien šľachty). Neskoršími právnymi úpravami z nich vzniklo súčasné priezvisko. Predmetom tohto článku budú OM slovenské a slovanské. To sú také, ktoré vznikli a používali sa v slovanských jazykoch zo slovenských / slovanských slov pomocou zaužívaných slovotvorných postupov (všetky OM použité v práci, sú doložené, pramene: viď použitá literatúra). Slovenským / slovanským slovom rozumieme slová domáceho pôvodu (vlk, sláva → Vlkoslav, kvet → Kvetava, dobrý → Dobroš a pod.), ale aj výpožičky (gr. Chrīstós ‘pomazaný (o vládcovi)’ > lat. Chrīstus ‘Kristus ’> pravdepodobne cez sthn. Krist ‘Krsitus’ > stsl. krьstъ ‘kríž’ → OM Krščen). Takisto zaraďujeme medzi slovanské OM aj tie, ktoré vznikli podľa cudzojazyčnej predlohy, teda kalkovaním (gr. Theophilos → Bohumil, lat. Beata → Blažena).

2. Klasifikácia slovanských OM
Medzi slovanské OM zaraďujeme:
a) staroslovanské OM doložené z celého slovanského územia (aj súčasného slovenského) spred obdobia konštituovania jednotlivých slovanských jazykov, poprípade počas ich najstaršej fázy vzniku a postupného vydeľovania, do cca. 10. storočia  (Rastislavъ, Miloněgъ, Jarogněvъ, Chotěmirъ, atď.). Často obsahujú slová, ktoré sa v súčasnej slovenčine už nepoužívajú (Sěmižiznь:  sěmьja ‘rodina’, ‘čeľaď’ + žiznь ‘život’), alebo ich výynam bol posunutý (Svätopluk zo svęto- s pôvodným významom ‘silný’, význam ‘svätý’ je neskoršieho dáta + -pъlkъ ‘pluk’, ‘voj’);
b) slovanské OM, ktoré vznikli v slovanských jazykoch až v období ich samostatnej existencie, alebo tie, ktoré vznikli ešte v staroslovanskom období a rozdielnym zvukovým vývojom jednotlivých slovanských jazykov vznikli rôzne varianty OM, sú teda praslovanským a staroslovanským dedičstvom (strsl. Vladimirъ / Vladiměrъ → slk., č. Vladimír, ukr. Volodymyr, poľ. Włodzimierz, rus. Vladimir, Volodimer, srb., chorv., slovin. Vladimir…; Rogovladъ  →  slk., č. Rohovlad, rus. Rogovolod…). V prípade preberania staro- a inoslovanských mien do slovenského jazyka platia určité pravidlá (tak ako sa uplatňovali pri prvej veľkej vlne preberania slovanských mien počas národného obrodenia v 19. storočí), tieto OM sa buď ponechali / ponechajú v pôvodnom tvare (napr. pôvodne južnoslovanské Mladen, slovenský variant by bol Mladoň), alebo sa upravujú v súlade so slovenským hláskovým vývojom a gramatikou (č. Zdeněk, Zdeňka → Zdenko, Zdenka);
ba) z druhej skupiny môžeme ešte vyčleniť podskupinu OM slovenských doložených cca. od 12. storočia z územia slovenského jazyka (vrátane neskôr asimilovaných oblastí): Belúš, Božút, Božic, Čerňata, Čistomil, Dobroň, Dušník, Hrab, Chotimír, Chrabor, Mojtech, Milko, Poznan, Premlad, Radovan, Svojislav, Tvrdoš, Vladina, Zubor, Zubrivoj, Je len samozrejmé, že sú medzi nimi mnohé OM, ktoré sú pozostatkom praslovanského dedičstva, teda majú inoslovanské varianty, napr. Radovan, Pribislav, Vladimír, a pod.

3. Nepriama rekonštrukcia slovanských OM
Vzhľadom na veľmi široké možnosti tvorenia osobných mien a relatívny nedostatok prameňov možno s istotou tvrdiť, že mnohé slovenské a slovanské OM sa nedochovali. Avšak viaceré z nich môžeme rekonštruovať nepriamo z miestnych názvov (samozrejme, s prihliadnutím ku zmenám v tvare), ktoré majú zjavnú štruktúru osobného mena (sú to tzv. poosobné miestne mená): z pôvodného OM Bolerad → Boleráz, podobne aj Timoradza, Pokoradz a i. Takisto aj zo súčasných priezvisk (príklady z: Ďurčo a kol: Databázy priezvisk na Slovensku, 1998): Duchoň, Duchoslav, Mladoň, Sokol, Čížik, Bezdeda…

4. Slovanská antroponymická sústava
Slovanské OM sú buď zložené alebo nezložené, resp. jednočlenné (pôvodné jednočlenné alebo tie, čo vznikli krátením zložených OM).

4.1 Jednočlenné
Najčastejšie je ich forma nasledovná:
a) všeobecné podstatné mená (daľej len VM) bez zvláštnych antroponymických prípon: Baba, Ded, Sekera, Vlk, Medveď, Kvet…
b) VM s príponou nositeľa vlastnosti: brada + -áč → BradÁČ; MladOŇ, BrzÁK, MalOCH…
c) s príponou na tvorenie abstrákt: VerATA, HroznATA, VrbATA, StromATA, DobrOST, TrěbOST…
d) s adjektívnou príponou: ŽirAVA, DobrAVA…
e) v tvare príčastia trpného: ŽelAN, RadovAN, ChotĚN, MilovAN, ModlENA, ŽelAN, ŽdAN, PoznAN…
f) v tvare príčastia trpného prítomného času s príponou -mъ: rus. Ljubim, č. Ľubim, Chotim, Chvatim, Stradom, Chrudim…
f) zdrobňujúce a domácke prípony: MiLOŠ, Branslav -BranIŠ, Bohdan – BohdAŠ, Branivoj – BranIŠ, DomAŠ, MenŠÍK, DedOŠ, DobrOŠ, StanUŠA…

4.2 Zložené OM (kompozitá)
Zložené vznikajú najčastejšie z tvarov podstatných (BOHUVLAST, SvojBOH, BOHdan, ĽUDmil, BezZEMA, BohuDAR, MstiDRUH…) a prídavných mien (DRAHORAD, DobroMIL, HostiRAD, DabiŽIV…), zámen (SVOJboh, SEBEslav, MOJmír, NeMOJ, NAŠomír, VŠEslav, VŠEmysl…), slovies (BERIvoj, DobroBUD, DobroSTOJ, DobroSTREZ, STAmír, DAmír…), predpôn (BEZduch, PRAslav, PROTIvoj, PREDmír, ZAľud, POtecha, ROZvad…), prísloviek (DOMAmil, BOLEslav, VIACslav…) a záporu (NEmil, NEkrasa, NEchval…).
Z hľadiska syntaktických vzťahov (viď. podrobnejšie Svoboda, 1964: 58-61) medzi oboma členmi môžeme hovoriť o:
a)      zlučovacích kompozitách: Dobromil, Drahorád, Jaroľuba, Ľutomil…
b)      determinatívnych kompozitách súradných: Ľubohost, Dobrohost, Boleľut, Domarad…
c)      determinatívnych kompozitách podradných: Ľudmila, Všerad, Bohoľub…
d)      rekčné kompozitá verbálne: Ratibor, Všebor…
e)      exocentrické kompozitá: Ľutohnev, Svätopluk, Vojislav, Domamír, Božetech, Buj(e)sil, Svojboh, Ľutomysl…

5. Vznik nových OM
Vznik nových slovanských OM bol a je daný spoločenskou potrebou. Vzhľadom na možný počet menných, slovesných a iných základov, sa dá povedať, že potenciálne jazykové možnosti vzniku nových slovanských OM (aj pri zachovávaní tradičných slovotvorných postupov) sú takmer neobmedzené.

Použité pramene slovanských osobných mien:

ĎURČO, Peter a kol.: Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku. Podklady k projektu: Copernicus Programme, project COP-58: Onomastica–Copernicus Database. CD ROM. Paris: Elra – 1998.
KRAJČOVIČ, Rudolf: „Z lexiky jazyka Slovienov na strednom Dunaji“. In: XII Medzinárodný zjazd slavistov v Krakove – príspevky slovenských slavistov. Bratislava: Slovenský komitét slavistov, Slavistický kabinet SAV, 1998, s. 21-31.
KRAJČOVIČ, Rudolf: Živé kroniky slovenských dejín. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2005.
MAJTÁN, Milan: „Osobné mená v najstarších písomnostiach. Predstupeň našich priezvisk“. In: Historická revue, 5, 1994, č. 1, s. 27 – 28.
SVOBODA, Jan: Staročeská osobní jména a naše příjmení. Praha, ČSAV, 1964.
STANISLAV, Ján: „Starodávne osobné mená slovenské“. In: Slovenská reč, 15, 1949-1950, str. 165-172, 205-211, 290-298.

Použité pramene k teórii slovanskej onomastiky:

KRAJČOVIČ, Rudolf: Počiatky a vývin slovenskej onomastiky. In: Onomastika V (8), 1959, str. 255-280.
MAJTÁN, Milan – POVAŽAJ, Matej: Vyberte si meno pre svoje dieťa. Bratislava, Art Area, 1998.
MRHAČOVÁ, Eva: „Složená osobní jména slovanského původu v češtině, slovenštině a polštině“. In: Slavia 66, č. 3, 1997, str. 269-284.
SVOBODA, Jan: Staročeská osobní jména a naše příjmení. Praha, ČSAV, 1964.

Ďalšia literatúra:

REJZEK, Jiří: Český etymologický slovník. Praha, Leda, 2001.

 

Tento príspevok pre nás pripravil:

BOHDAN DOBROSLAV ULAŠIN
Vyštudoval anglický jazyk a španielsky jazyk v druhom stupni a románsku jazykovedu v treťom stupni vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu aj pôsobí
na Katedre romanistiky ako odborný asistent. Vzdelanie si dopĺňal na viacerých štipendijných pobytoch na zahraničných univerzitách (Complutense v Madride, Salamanca, Granada). Publikuje doma i v
zahraničí, špecializuje sa na komparatívny výskum španielskeho a slovenského jazyka najmä v lexikológii, štylistike a etymológii. Podieľal sa ako hlavný riešiteľ i ako spoluriešiteľ na viacerých
projektoch. Je spoluprekladateľom a spolueditorom prekladu výberu Dobšinského rozprávok do śpanielčiny.